Pán František Neuhold pracoval sedemnásť rokov ako vodič trolejbusu v Dopravnom podniku Bratislava. Po náhlej strate manželky však prepadol do ťažkých depresií a jeho celkový zdravotný stav sa zhoršil natoľko, že už nebol viac spôsobilý vykonávať prácu vodiča. Odvtedy už uplynuli viac ako dva roky, počas ktorých pán František narazil na tvrdú realitu pracovného trhu, ktorý záujemcom o prácu neodpúšťa zdravotné znevýhodnenie. Dnes pracuje v sociálnom podniku Deeply, ktorý sa venuje upratovaniu objektov po celej Bratislave.
Životný zvrat
Do sociálneho podniku Deeply sa dostal prostredníctvom inzerátu. „Našiel som ponuku na pracovnom portáli a po pohovore ma zaškolili a prijali,“ hovorí jednoducho a spomína aj mnohé odmietnutia na pracovných pohovoroch kvôli jeho zdravotným problémom: „invalida nikde nechcú.“
Predtým roky jazdil po Bratislave ako vodič trolejbusu – od roku 2006 až do roku 2023. Práve vtedy sa jeho zdravotný stav v dôsledku ťažkej životnej straty natoľko zhoršil, že už nemohol ďalej pokračovať. „Po smrti manželky som prepadol do ťažkých depresií. Zhoršila sa mi cukrovka, pridal sa vysoký tlak a mám aj chronickú obštrukciu pľúc. Bolo riskantné ďalej voziť cestujúcich, tak ma z práce prepustili zo zdravotných dôvodov,“ spomína a pripúšťa, že stratu manželky ťažko znáša aj po viac ako dvoch rokoch.
Prechod z kabíny trolejbusu do sociálneho podniku by mohol byť pre niekoho ťažký, no František to zvládol s pokojom. „Nemal som s tým problém. Rýchlo som sa do toho dostal. Keď vás práca baví, potom je každá práca dobrá.“
Nový začiatok bez predsudkov
Dnes pán František upratuje v zariadení komunitnej rehabilitácie Gaudeamus na Mokrohájskej ulici, kde má na starosti čistotu na jednom z poschodí. „Ráno poumývam stoly po raňajkách, pozametám a vytriem podlahu pod stoličkami, potom vyčistím rampu pre vozíčkarov a tak ďalej. No a poobede sa starám o domácnosť,“ opisuje svoj bežný pracovný deň. ,Doma sa mi upratovať aj chce, aj nechce, ako kedy. Ale keď to nemá kto spraviť, tak musím ja,“ priznáva s úsmevom František, ktorý ostal so svojimi dvoma synmi na všetko sám.
Na otázku, ako vníma prácu v prostredí, kde je v dennom kontakte s ľuďmi so zdravotným znevýhodnením, odpovedá s úsmevom: „Sú milí. Sú ako všetci ostatní.“ Na margo predsudkov ešte dodáva: „Ľudia by sa mali naučiť byť milší a tolerantnejší. Tí, čo pozerajú na druhých cez prsty, robia chybu. Je to len o výchove,“ hovorí. Práve sociálne podniky podľa neho dávajú ľuďom druhú šancu. „Veľmi sa mi páčia takéto iniciatívy. Každý si zaslúži prácu.“
Pre ľudí v ťažkých životných situáciách má pán František jasný odkaz: „Sociálny podnik, štátny podnik, súkromný podnik – všetka robota je dobrá, len ju treba poctivo spraviť. Hlavné je, aby sa ľudia nebáli.“
